Nostalgicko-rozlúčkový list cigaretám

Autor: Bibiána Rybárová | 7.2.2013 o 16:21 | (upravené 8.2.2013 o 16:31) Karma článku: 8,36 | Prečítané:  643x

Milý tabakový priemysel a ešte drahšie cigarety, dokážem si predstaviť, že nie ste zrovna nadšení z toho, že sa naše cesty rozišli. Neskutočne rada by som použila termín „definitívne rozišli“, ale nakoľko sa poznám a viem, že už sme raz jeden bolestivý rozchod z jedného dňa na druhý zažili, radšej nebudem predbiehať udalosti a počkám si na to, ako to pri mojej cholerickej impulzívnej povahe dopadne. Bolo to odo mňa vskutku sebecké len tak sa z ničoho nič zdvihnúť a ísť si bez Vás kade ľahšie, uznávam, zato vaša pomsta bola ozaj krutá.

 

Mala som sedemnásť, pocit tvrdej životom zocelenej ženy, povesť lokálnej vymetačky barov ratingu A+, všetko na háku a na konte evidentne milióny, keďže som denne stiahla krabičku. V matematike som nikdy nijako nevykvetala, teda keď taktne obídem účasť na matematickej olympiáde a Klokanovi asi v tretej triede, kedy najväčšou výzvou bolo zrejme narysovať  rovnostranný trojuholník, no akonáhle sa jednalo o peniaze, lepšieho počtára ako mňa v širokom okolí nebolo. Dodnes som vcelku nepochopila fenomén skutočne nevídaný. Mohla som mať v peňaženke desať korún, na tie cigarety som nakoniec vždy nejako naškrabala. Neviem ako som to robila a naozaj rada by som si na to spomenula, pretože v mojej mysli existuje konkrétny zoznam hrúbky Biblie vecí, na ktoré by som si želala „len tak naškrabať". V každom prípad, 3. Júla 2008 som na plavárni absolvovala rozhovor s kamarátkou, ktorej som skalopevne tvrdila, že ja nie som závislá a fajčím ako fabrický komín vlastne len tak, asi z pasie alebo čo ja viem čoho. Pobavene nadvihla obočie a vyslovila fatálnu vetu.

Že som mäkká prestať hneď a zaraz.

Môj exponenciálne dvíhajúci sa krvný tlak a na smrť urazené ego spôsobili, že som práve vychutnávajúcu si cigaretu demonštratívne zahasila zhruba tak tri milimetre od jej deky. Nasrdene som zvraštila obočie do uhla tridsaťpäť stupňov, uprela svoj vražedný pohľad číslo štyri na jej inak krásne nebíčkové oči a mohutným hlasom napaprčeného zbrojnoša sa nechala počuť, že ja, Bibiána Rybárová, bytom Antona Bernoláka číslo 64, si môžem prestať kedy len chcem.

A nefajčila som a prestala som.  A vy ste sa mi odvďačili tým, že do mesiaca moja telesná konštrukcia nabrala na obsahu bujarých dvanásť kíl živej váhy. Naozaj ste zaťali do živého. Takto, asi vždy budem mierne pripomínať ženské kypré tvary Moravianskej Venuše, obzlášť moje veľrybie stehienka, no toto bola ozaj rana pod pás. Kadiaľ som chodila, tam som nevediac čo so sebou žrala a toto bol výsledok. Naivne som si myslela, že aspoň ušetrím, keď už nič, ale ani to sa nestalo a ja dodnes márne v pamäti pátram, na čo som preboha tie neprehúlené peniaze minula. Neviem a podľa mňa to ani len samotný Veľký Hodinár netuší, ba šajnu o tom nemajú ani len Božské iluminácie, proste som ich, ako sa v bežnej pouličnej slangovej vrave používa, rozhajdákala, odtatárila, prekántrila.

Do roka som sa slávnostne k svojmu zlozvyku vrátila a naše trajektórie sa tak opäť preťali. Opäť som bola štíhla ako laň, teda aspoň priamo úmerne mojim predispozíciám, opäť som vedela, čo mám v reštauračných zariadeniach robiť s rukami, opäť sa do môjho života vrátil socializačný prvok „ísť s niekým dolu len tak na cigu", opäť som si vybudovala istý posvätný rituál. Ale o tom potom.

Cigarety moje predrahé! Koľko pravdy sa v tom adjektíve skrýva, však keby som spočítala koľko obeživa som za špeciálnych dymových efektov vyfúkla do vzduchu, mohla by som mať pred domom zaparkovaný luxusný krvavočervený mercedes kabriolet kompressor triedy SLK 200. Dobre, možno ešte nie vysnený meďáčik, ktorý raz zahrniem ukážkovou materinskou láskou, ale na taký ojazdený Ford Fiesta z miestneho bazáru by to dozaista  stačilo. Neoškriepiteľnou pravdou je, že sme spolu zažili množstvo vecí, to Vám nemôžem uprieť. Preto mi dovoľte, milované hriešne tyčinky, aby som predtým, než Vás noblesne pošlem do hája, pripomenula zopár zlomových udalostí.

Vďaka Vám som zažila v pomerne útlom veku osobné stretnutie so všetkými svätými, keď ma na dvore kamaráti učili fajčiť novátorskou didaktickou metódou  „Mama ide". Pri svojej tvrdohlavosti vynásobenej býčím znamením som však nemohla rezignovať a tak som sa ako trinásťročná sopľaňa s nábehom na anorexiu v srdiečkovom tielku a šilte trhovej značky No Fear, čo vtedy tak strašne letela, (veď viete, taká tie veľké zazerajúce oči) snažila ťahať do pľúc div som dušu nevypľula. A ťahala som a ťahala, až som ťahala profesionálne sťa starý spotený kamionista či príslušníčka najstaršieho povolania na svete a bohovsky mi to imponovalo, že viem šlukovať.

Dovtedy sa však chodí s džbánom po vodu až sa nerozbije a dovtedy sa ťahá  à la „Mama ide", až mama alebo druhý zákonný zástupca naozaj príde. Sedeli sme na kotolni a ja, dôležitá ako päťkoruna, som zo svojej snáď prvej serióznej podprsenky (i keď komického čísla) vytiahla dokrkvanú cigu, ktorú vtedy všetci volali z neznámych príčin „piala". Pialu som si správna budúca žena trpiaca na efekty priam posvätne vložila a zapálila. Ostatní v partii zborovo zhíkli, pretože som bola revolučným článkom, ktorý si historicky prvýkrát odpustil skrývanie sa za rohom, či čupenie za kríkom, a zapálila som si proste bez okolkov. Na verejnosti. Za bieleho dňa. Okamžite som bola titulovaná ako Hustaňa týždňa.

... a tak som si slastne poťahovala z tej božskej cigarety, ktorá mi zabezpečila úspech, slávu a rešpekt v mokrej štvrti, až som prehliadla, že zhruba tri metre odo mňa stojí už asi päť minút môj otec s rukami vbok. Ono zrovna v tej dobe, kedy so mnou začala na všetky strany statočne trieskať puberta, rozhodla som sa, že budem ešte väčmi revolučná, keď prestanem nosiť okuliare. Fakt, že bez pomocných dioptrií dva a pol do diaľky som bola schopná rozoznať tak akurát najbližšie možné okolie mi bol srdečne ukradnutý, ale hlavne, že som sa žmúriac vzpriečila osudu a tematické popolníky nechala ležať v prachu na poličke. Bola som ozajstný rebel, len s tou malou chybičkou, že som bez zameriavania nevidela ani mäkké F. A tak som si proste blížiaceho sa otca nevšimla a keďže som sa výhradne sústredila na to, aby som vyzerala „gecovo" s tou cigou v ruke, neráčila som reagovať ani na výstražné pohľady svojich kumpánov. Tatko ma okamžite zobral domov, dostala som zaracha a kvalitné FBI vypočúvanie v tmavej kuchyni s jednou do očí zasvietenou lampou, o ktoré sa dôkladne postarala moja matka. V rámci pouličného gangu som si však vyslúžila úctu, lebo im som sa so svojou slepotou v pokročilom štádiu nikdy nepriznala, moje nepretržité zaostrovanie brali ako drsný nedotknuteľný imidž a uznajte, kto si v trinástich zapáli tatkovi rovno pred ksichtom? Hustota môjho vtedajšieho renomé sa tak dala krájať.

Bola som natoľko hustá, že som nechodila von s rovesníkmi, ktorých som pohŕdavo nazývala deťmi. Ja som chodila von so staršími, hej... Aby bolo jasné, starší vtedy znamenalo pätnásť plus, teda maximálne šestnásť, ktorí už neriešili písomku zo zemepisu, priemysel v Handlovej, čo je to tetiva, kde maju prezúvky a už vôbec nie, či im rodičia podpísali žiacku knižku a ja som sa v ich spoločnosti cítila ohromne dospelo. Prirodzene som však chcela byť vehementne populárna aj medzi spolužiakmi a dodnes mám v živej pamäti, ako sme sa päť báb zložili na jedny Marlborky desiny ČERVENÉ, pretože sme predsa boli tvrdé ženy a niečo tak úbohé ako „lajtky" bolo pod našu úroveň. Žrebovali sme, kto ich pôjde kúpiť a väčšinou som vyhrala ja. Vždy som vyzerala staršie, kedysi mi to aj robilo extrémne dobre, že odo mňa v živote nechceli občiansky, ktorý som v tej dobe mohla mať akurát tak vystrihnutý z Macka Pusíka a strašne som si to užívala. Pri škole bol dokonca stánok s príznačným názvom „Školské potreby", ktorému panovala jedna podľa hrnca ostrihaná teta s prepitým hlasom a vždy bola ochotná predať cigarety či petardy za stravný lístok. Ani brvou jej nehlo, keď som jej s tridsiatimi piatimi korunami v halieroch v hrsti zaklopala na okieko, vždy nejak intuitívne vycítila, že som si neprišla kúpiť tvrdý papier, trojuholník s ryskou, ktorý som mala večne zlomený, či kružidlo, čo som mala nonstop bez náplne.

Staršie vyzerám dodnes, no momentálne to má skôr opačný efekt, už mi to dobre rozhodne nerobí. Odkedy mi ako na bežiacom páse tipujú Kristove roky, pýtajú sa ma na deti, ktoré nie sú ešte len v pláne a v drogérií mi ponúkajú revitalizačné krémy, ktoré moju pleť zaručene omladia minimálne o desať rokov, mám z toho akurát tak kvalitnú depresiu. Depresiu by som za normálnych okolností mala aj z toho, čo som v snáď najdôležitejšom období svojho vývinu dorábala, ale nemá to ani len minimálny význam a môžem sa nad tým jedine pousmiať a povzniesť. Asi tak pousmiať a povzniesť ako keď som bola naposledy doma v Žiline a bola vonku so psom. Bolo pol druhej a z mojej bývalej strednej akurát húfne vychádzali študenti. Zachytila som rozhovor štyroch prváčok, ktoré šli naštvané z jednej z dvadsiatich hodín týždenne francúzštiny. Podišli za budovu a vytiahli krabičku. Tri zo štyroch aj súbežne štipce na prádlo, aby im nesmrdeli ruky. Ale tá štvrtá, tá bola drsná, tá sa nesrala a zapálila si bez špeciálnych pomôcok... ale až o polhodinu, keď odišlo naproti stojace policajné auto. Ako keby som sa videla. Ono ten prechod z titulu Hustaňa do Hlupaňa nie je nejako špeciálne zložitý, záleží len na kritériách a uhle pohľadu...

A mimo iného, sa vďaka Vám stal zo mňa samozvaný majster sveta vo Photoshope, lebo keďže sa mám na fotkách vo zvyku usmievať ako mesiačik na hnoji a mierne nažltlá farba nie je na zuboch tak úplne trendy, nebola iná možnosť.

Dokopy som fajčila približne osem rokov. Plus mínus tritisíc dní a nespočetné množstvo cigariet. Odkedy som sa presťahovala kvôli výške do Brna, z ekonomických dôvodov som to skresala síce len na dve denne, ale aj to sa miestami vymklo spod kontroly. Vlastne neviem presne povedať, prečo som celý ten čas fajčila. Od tých trinástich do sedemnástich to bolo jasné, chcela som byť dôležitá a „kúl" a tak ďalej, no čo sa týka druhej periódy, to nie je také jednoduché. Znovu som začala, lebo som bola na nervy zo školy a bola som presvedčená, že jedine to ma ukľudní. Ukľudnilo, ale vrátilo sa to, i keď v odmocnenej podobe, ale vrátilo. Zase som bola v tom. A až donedávna, kým mi doktorka medzi dverami kvôli tejto smradľavej neresti nespravila scénu reflektujúcu môj zdravotný stav, po ktorom som seriózne očakávala už len úmrtný list. Samozrejme, že to prehnala, ale keby ma nebola vystrašila, neprestala by som, lebo som na to proste nemala dôvod.

Takto mám hneď dva. Uvedomila som si, že vo svojom mladom veku je to nervy drásajúce chrchlanie, čo ma už istú dobu sprevádzalo, skutočne negustiózne a hlavne nie práve s kostolným poriadkom. Nepopieram absťáky spôsobené narušením rituálu, kedy zrazu po delikátnom obede nenasleduje kávička, noviny a ciga, ale moje utrpenie podstatne zmiernil môj aktuálny študijný pobyt vo Veľkej Británii. Odkedy ma ranila mŕtvica pri pohľade na cenu jednej krabičky, všetko ide akosi ľahšie.

Takže tak, ľúbezné moje. Brutálne mi chýbate a ešte si celkom dosť dobre neviem predstaviť svoj spoločenský život bez Vás, zato nakoľko som včera našla butik s 90% zľavou na handry Guess, celkom dobre viem, čo si za ušetrených deväť libier za dvadsaťjednotkový kus kúpim ako bolestné.

Aj tak mi je tak trochu smutno za tým ako  mi počas skúškového na intráku vedela „elemka" chutiť ako grilované kurča, ale to prejde. Hádam.

Tak sa teda lúčim. Možno sa ešte stretneme, ale nemuseli by sme. Priznávam, že som človek hriešny a žiaľ nie superžena, tak radšej nič nebudem prehlasovať za definitívne.

PS: Tentokrát som mnou v rámci gravitačnej sily a mojej hmotnosti nevypečiete. Preventívne som začala poctivo pravidelne cvičiť.

PPS: Z empirických znalosti viem, že klin sa klinom vybíja. Evidentne neresť neresťou.

Odkedy som si nezapálila, znova si obhrýzam nechty.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?