Slovenčina, láska moja rodná

Autor: Bibiána Rybárová | 30.3.2012 o 21:37 | (upravené 31.3.2012 o 0:51) Karma článku: 11,62 | Prečítané:  1610x

Apokalypsa. Je to tu. Moja nádherná bezchybná slovenčina (aspoň  podľa mňa), ktorá dokonca kedysi bývala hodná titulu výstavná rodná reč, dokonca mohla byť nominovaná na The language awards, je nenávratne preč. Dnes som volala s našimi cez Skype a povedala som osudovú vetu, po ktorej som pochopila, že skaza je blízko. Povedala som: „ Letí do Paríže.“ Do tej Paríže. Do nej. Nie do toho inak nádherného Paríža.  Čo sa  to so mnou stalo?

 

Apokalypsa. Je to tu. Moja nádherná bezchybná slovenčina (aspoň  podľa mňa), ktorá dokonca kedysi bývala hodná titulu výstavná rodná reč, dokonca mohla byť nominovaná na The language awards, je nenávratne preč. Dnes som volala s našimi cez Skype a povedala som osudovú vetu, po ktorej som pochopila, že skaza je blízko.
Povedala som:

„ Letí do Paríže."

Do TEJ Paríže. Do NEJ. Nie do TOHO inak nádherného Paríža.  Čo sa  to so mnou stalo?

Viete, dlhé roky som patrila do istej nezávislej skupiny s názvom Grammar Nazis. Neúnavne som všetkých buzerovala za čo i len tie najmenšie preklepy a neskutočne som sa v tom vyžívala. Striehla som dňom i nocou, môjmu bystrému oku neunikla nijaká tvrdka. Obzvlášť som sa špecializovala na nominatív množného čísla prídavných mien. Odporne som všetkých sekírovala za každé S vymenené za Z a naopak.

Nejako som si vsugerovala, že som novodobým strážcom spisovného jazyka a náramne ma to dlhé  roky bavilo. Mojou obľúbenou náplňou práce bolo tváriť sa, že  som stála po boku Ľudovíta Štúra a jeho crew pri uzákonení spisovnej slovenčiny. Vlastne počas jedného teplého letného júlového večera som tam podávala jednohubky a po oficiálnej fanfáre sa točila okolo tyče na zastávke autobusu s Hodžom spievajúc hiphopovú verziu šlágru Kopala studienku a za hodinu som z balkóna fary v Hlbokom strieľala s Hurbanom šampanské na počesť tejto pompéznej udalosti. To ja som ich všemožne presviedčala, nech zavedú aj božský ypsilon. Neposlúchli, no nevzdala som sa a tvrdohlavo si išla za vlastným cieľom, až kým som nestretla Hattalu. A hučala som do neho a hučala, až kým nepodľahol môjmu zazerajúcemu šarmu. Toto je všetko samozrejme generálna blbosť a veľmi dobre viem, že v roku 1843 žiadne autobusy nechodili. Ani som pri žiadnom vzniku spisovnej slovenčiny nebola, ale to mi nezabraňovalo v tom, aby som sa prezentovala ako keby som zožrala Pravidlá slovenského pravopisu.

Až doteraz.

Narodila som sa na Orave, kde prevláda nádherne mäkkučká výslovnosť. Odtiaľ som si do Žiliny odviezla nenapodobiteľné Ľ, za ktoré sa mi deti v škôlke smiali a ja som sa tajne pred zrkadlom učila povedať L. Viac-menej sa mi to podarilo, predsa len, tak výrazné Ľ nemalo byť zase úplne všade. Ostali mi len dve slová, ktoré dodnes za toho Boha živého nepoviem inak. GuĽáš a bĽúzka. Nikdy nezabudnem ako som v štrnástich prvýkrát vystupovala v divadle a na pódiu pred asi sto ľuďmi som hromovým hlasom zvolala:

„ Máš krásnu novú bĽúzku".

Nezabudla som na to ani ja a obávam sa, že súdiac podľa reakcie ani božské publikum. No a čo. Mala som peknú výslovnosť ako sa patrí a dobýjala s ňou Hviezdoslavove Kubíny, dokonca aj s kontroverznymi textami ako Som emo alebo List mojim prsiam a bola som na ňu právom hrdá. Vedela som prepínať na rôzne nárečia a to sa ukázalo ako veľmi užitočná vlastnosť.

Niekedy som náročky v piatky chodila do mesta, hrala sa na dedinčanku a zámerne používala rôzne nárečia či prízvuky. Nemala som problém prísť so smrteľne vážnou tvárou za policajtami a opýtať sa ich:
„ Naľe, dobrý večer, kde je tu nejaká zábava? Som počuľa, že v nejakom kuľturáku, Miami alebo Fľorida sa to voľá..."

Raz sme sa dokonca stavili, že tak vydržíme čo najdlhšie. Prišli sme do istého nemenovaného podniku a zamierili sme rovno na dámske toalety. Klasika, šóra sa tiahla po celej chodbe a ešte aj za nami pribúdali močenia chtivé dámy. Nenapadlo mi nič lepšie, než zvonivým hláskom z kabínky zvolať na kamarátku, stále sa držiac stávky:

„ Veď aľe, tu ani hajzeľpapier nemajú, čľovek si nemá čím cikuľu utreť..."

Iné som chcela. Všetko to bolo z lásky k rodnému jazyku. Bol a stále je krásny, ľubozvučný a úžasne jemný. Keď som sa sťahovala do Čiech, mala som nočné mory, že ma budú spolubývajúce Češky týrať. Že ma predlžovačkou priviažu o radiátor a budú mi páliť líca a nútiť ma, aby som řekla Ř. To hnusné nepovedateľné písmeno.

Našťastie sa tak nestalo, no na každom kroku na mňa číhajú príležitosti, kedy musím vysloviť slová Ř obsahujúce. Neviem to a oni sa na mne dokonale zabávajú. Ja im to vraciam s Ľ, to je moja zbraň najväčšieho kalibru. Ale akokoľvek som sa snažila, moja pýcha začala miznúť ako olej za 25 korún vo výpredaji a ja som sa začala chytať na češtinu. Áno, moje slzotvorné kanáliky obnovujú činnosť, ale je to tak. Podvedome to prišlo po japonsky- prišlo to samo.

Kedysi som si dávala pozor a zásadne som hovorila „napadlo mi". Pre istotu som schválne, no viac-menej ironicky, používala slová ako vôdzka či safalátka, ktoré bežný človek nepovie ani náhodou. No po polroku v Brne som pochopila, že nie som nič viac, než biedny ľudský červ, ktorého jazyk nie je neohroziteľný.

V utorok  som bola v Bratislave na konkurze na animátora pre nemenovanú cestovnú kanceláriu. Kým som tam čakala na pohovor, dala som sa do reči s ostatnými čakajúcimi. Jedna sa ma úplne vážne spýtala, či som Češka a že kde som sa  tak pekne naučila po slovensky. Ostala som ako obarená. S hrôzou v očiach som jej povedala, že som poctivá Oravsko-žilinčanka, len tam študujem. Dámy svorne skonštatovali, že mám prízvuk a dodali najnechutejšiu vec, akú som kedy počula.

Že mám taký ten retardovaný český prízvuk. Presne ako Darinka Rolincová.

A to ma zabilo. Úplne.  Bola som si vedomá, že som schválne začala hovoriť pomalšie a zreteľnejšie, aby mi preboha rozumeli, keď teda už na mňa párkrát vyjavene čumeli akou to rečou akého kmeňa hovorím. Bolo mi jasné, že sa kontrolujem a artikulujem až strach. Ale český prízvuk a ešte k tomu ako pani Rytmusová, to ma zničilo.

Nikdy som nebola ako tí, o ktorých sa zvykne vravieť, že len prejdú hranicami a už říkajú. Práve naopak. Všemožne som sa snažila tomu ubrániť a ani som si nevšimla a ono to prišlo. No Mária Brehy. Z tohto ma už „Ľaľaho, papľuha ma opľuľa" nevyseká.

No nič to. Urobím to tak ako kedysi. Vrátim sa k zrkadlu a zase sa s ním začnem rozprávať, no tentokrát opačne. Ak to bude nutné, bárs aj kladivom si vybijem z hlavy JO a NÉ. Nech si každý hovorí, čo chce, ja tú slovenčinu proste ľúbim a zbožňujem ako znie. S výnimkou dabingu filmov a seriálov, ale to je už iná kapitola.

A teraz ma ospravedlňte, musím si ísť pre pokoj v duši zarecitovať Zuzanku Hraškovie.

Zuzanka Hraškuľča: púpavka, žubrienka.
Ubije mater ju: zaplače, postenká...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?