Neberte nám Kinderká!

Autor: Bibiána Rybárová | 4.2.2012 o 16:20 | Karma článku: 8,65 | Prečítané:  1503x

Nejaký nový múdry prepotrebný zákon údajne chcel zakázať predaj Kindervajec. Že vraj je to priam životu nebezpečné, život ohrozujúce. Hračky sú totižto pevnou súčasťou potraviny a aby sme sa k ním úspešne prehrýzli, musíme najprv skonzumovať čokoládu, potom si uvedomiť, že tá žltá sranda už čokoláda nie je, otvoriť to a vysypať obsah. Čo ak by naše drahé plénum poslancov zo samých obáv o detskú bezpečnosť a ochranu pred krvilačným zadusením tento spasiteľský zákon hodný zásahu samotného mesiáša odklepli? Heuréka! Už žiadne udusené deti! Radujme sa, veseľme sa! Prísnejšie európske normy o bezpečnosti hračiek predsa určite oddialia skazu 2012!

 

Nejaký nový múdry prepotrebný zákon údajne chcel zakázať predaj Kindervajec. Že vraj je to priam životu nebezpečné, život ohrozujúce. Hračky sú totižto pevnou súčasťou potraviny a aby sme sa k ním úspešne prehrýzli, musíme najprv skonzumovať čokoládu, potom si uvedomiť, že tá žltá sranda už čokoláda nie je, otvoriť to a vysypať obsah. Čo ak by naše drahé plénum poslancov zo samých obáv o detskú bezpečnosť a ochranu pred krvilačným zadusením tento spasiteľský zákon hodný zásahu samotného mesiáša odklepli? Heuréka! Už žiadne udusené deti! Radujme sa, veseľme sa! Prísnejšie európske normy o bezpečnosti hračiek predsa určite oddialia skazu 2012!

Viem, že to mysleli dobre, alebo si to teda aspoň nahováram, ale nemôžem akosi potlačiť moje rozbúrené ja. Kindervajco je pre mňa symbolom šťastného okamihu v detstve, priam jeho stelesnením. Narodila som sa v Trstenej na Orave, keď som mala päť rokov presťahovali sme sa do Žiliny. Ja, trojročný brat, mama, tatko a bonus zdarma- niekoľko týždňový zárodok, z ktorého sa neskôr vykľula moja sestra. Začínali sme prakticky odznova, ja som svinským krokom poputovala do ďalšej škôlky, mama bola s bratom a beta verziou sestry doma a tatko robil vo firme. Zarábal len on a my všetci sme pár rokov žili len z jediného platu desaťtisíc korún. A prežili sme a aj sme boli a chvalabohu sme relatívne šťastní.

Pochopiteľne, nechodila som vyobliekaná v teplákoch Burberry ako Kollárove deti a ani moju čerstvo vyliahnutú sestričku nekúpali vo vaničke Dolce Gabbana. Nemala som ani tie odfajknuté botasky, ani sme nechodievali do obedy do Mekáča, ani som do nejakých desiatich netušila, čo to Mekáč je a bolo mi dobre. A ani na dovolenke som nebola a tiež som sa kvôli tomu neobesila na šnúrke z vrecka na telesnú. Ak som však niečo milovala, boli to sladkosti. A tie tiež neboli zrovna na dennom poriadku.

Na každé narodeniny, meniny, Mikuláša, MDD som dostala Kindervajco alebo neskôr Kinder Bueno. Na tieto štyri prevratné udalosti v mojom každom roku prvého stupňa základnej školy som sa tešila tak, že to neviem ani len slovami, skutkami či myšlienkami opísať. Inokedy som sa totiž k spomínaným mojim čokoládovým nerestiam nedostala. Ešte aj tie rodinné návštevy nám vždy dali orieškovú Figaro, ktorú som im vždy mala sto chutí hodiť do hlavy. Som však dobre vychované dievča, preto som poďakovala a nikoho nezaťažovala svojou tajnou vášňou k dvom čokoládovým výrobkom.

Medzi nimi však bol istý rozdiel. V Kinderku sa skrýval určitý posvätný rituál. Vždy som so zatajeným dychom odmotala obal z toho sakrálneho vajíčka. Opatrne som prelomila čokoládu na dve polky, presne podľa čiarky po obvode. Odsunula som ju nabok a so stupňujúcim vzrušením som otvorila tú žltú srandu a vysypala. Milovala som figúrky, boli to moje postavičky do nášho súrodeneckého legového mestečka. Opakujem, milovala som tie figúrky. Milovala som ich až tak, že som vždy nenápadne na návšteve u môjho vzdialeného rozmaznaného príbuzného  zopár potiahla. Chladnokrvne som ich ukradla inému dieťaťu. Ospravedlňovala som si to pred svojím svedomím tým, že on si aj ak žiadne hračky neváži, má všetko, na čo si len spomenie a napokon, tých figúriek mal stovky a niekedy aj päť rovnakých. Takže som de facto nič neukradla, on si to nikdy nevšimol a nepriamo vlastne urobil niekoho iného šťastným. Alebo som ja urobila šťastnú sama seba.
S tými panáčikmi sme sa vyhrali roky. Asi pred rokom som od istého mladého muža dostala Kinderko na znak vlastne ani neviem čoho. Doma som ho rozbalila a vrhla som sa na hračku. Na moje veľké zdesenie tam nebol panáčik, ale nejaká pofidérna skladačka. Zacnelo sa mi za starými časmi, znenazdajky som si uvedomila, že aj predtým posledné tri razy som tam mala puzzle. Nebolo to už to pravé orechové Kindervajco, ktoré bolo mojím poslom občasnej detskej nirvány, ale stále to vo mne vyvolávalo presne takú tú blaženú spomienku, pri ktorej máte pripečený úsmev, debilne prižmurené oči a pohľad kdesi do luftu. A tak som si to želala zostať.

Ono problém je v tom, že to druhé Kinder Bueno mi už raz symbolicky vzali a nechcela som prísť ešte aj o to druhé. Okrem vyššie spomínaných štyroch fixných dátumov, kedy som svoje vysnené zboží dostala, vyfasovala som nádielku aj keď som šla niekde na výlet. Naši ma takto raz ako desaťročnú poslali do saleziánskeho tábora aj s výslužkou. Už v autobuse som sa triasla nadšením, že si pekne večer v posteli budem chrúmať tie božské tyčinky.

Riť Paľovu.

Tí saleziáni boli dobrí ľudia. Boli dokonca až tak dobrí, že si uvedomovali rozdiely medzi zúčastnenými deťmi. Tak hneď v prvý večer prišli s osvetovou myšlienkou.

Animátori doniesli do spoločenskej miestnosti obrovské koše a umiestnili ich presne do stredu. Jeho eminencia don Milan v sutane predstúpil pred nás a povedal, že keďže nie všetky detičky si môžu sladkosti dovoliť, podelíme sa. A tak všetci povinne poctivo vyložíme svoje batohy a nahádžeme to do košov. Večer každému skontrolujú veci vedúci. Ale deťúrence, nebojte sa! Po každom dojedenom obede pristúpite ku košu zakrytým plachtou a náhodne si vyberiete.

Revala som ako sprostá, keď som si vytiahla nejaké vydrbané citrónové rezy z COOP Jednoty a nenávistne som gánila na brýlatú sviňu jednu vrkočatú, ktorá na opačnej strane dlhého stola priam labužnícky prežúvala nič iné, než moje srdcové Kinder Bueno. Cítila som, ako vo mne kypí krv, ako mám sto chutí ju ubiť na smrť Novým zákonom. Sranda, že dva zo siedmych smrteľných hriechov- zlosť a závisť- zo mňa kypeli práve na kresťanskom tábore. Žiaľ, aj po jedenástich  rokoch trvám na tom, že za to mohli oni.

Odpustila som im všetko. Aj dennodenné omše, aj povinnú spoveď uprostred oravskej prírody, aj rozcvičky o pol siedmej ráno či pevný striktný režim. Ale toto im nezabudnem nikdy a nadosmrti ma bude striasať, keď začujem v rádiu pesničku Loď, ktorá sa plaví do neznáma, čo bola hymnou tejto poučnej týždňovej výpravy.
... poučnej v tom, že odvtedy som neodovzdala nič, čo sme mali nariadené a radšej by som strávila celú noc v chlade s rýľom, aby som to zakopala, než by ma mal opäť niekto takto hanebne o hocičo obrať.

Už chápete, prečo ma tak srdce bolí, že chcú zakázať Kinderká? Už aj toto mi chcú vziať? Neberte nám Kinderká! Neberte nám Kinderká! Kľudne požiadam aj Mariku Gombitovú o titulnú pieseň kampane, ale neberte nám ich! Prosím!
... Aj tak si radšej preventívne do zásoby zo dve, zo tri kúpim. Aj keď to bola len novinárska kačica, zakážu len lízatkové píšťalky či ký ďas a aj keď sa nimi budem môcť zahádzať. Radšej. Keby náhodou neskôr sa z nevinného vajíčka stala pred očami všakovakých predpisov a noriem smrtonosná zbraň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?